Krásnohorské Podhradie
Obec Krásnohorské Podhradie vznikla ako poddanská osada pod hradom Krásna Hôrka, o ktorom je prvá písomná zmienka z roku 1333. Hrad a obec stoja na mieste, kde sa kedysi stýkali hranice bývalej Gemerskej, Turnianskej a Spišskej župy. Rozsiahly majetok v okolí Krásnej Hôrky bol majetkom kráľovskej pokladnice.
Tento majetok v roku 1141 udelil kráľ Belo II. kláštoru Cisterciánov v Lipovníku. V roku 1243 udelil kráľ Belo IV. za záchranu svojho života rozsiahle územie (včetne Krásnej Hôrky), bratom Detrikovi a Filipovi, z rodu Ákošovcov. V roku 1320 pri deľbe majetku získal Krásnu Hôrku Detrikov syn Dominik – (Bebek), jeho brat Ladislav – (Kún) majetky v Štítniku. V roku 1567 zomrel Juraj Bebek, posledný z plešiveckej vetvy bebekovského rodu. Na jeho náhrobnom kameni v kostole v Hrhove je erb ich rodu z roku 1371.
Po vymretí rodu hrad pripadol kráľovskej pokladnici a život na hrade riadili hradní kapitáni. V roku 1578 sa stáva hradným kapitánom Peter Andrássy, ktorý sa o hrad zodpovedne stará. Hodnosť hradného kapitána priznal cisársky dvor i jeho potomkom, čo trvalo do roku 1642. V tomto roku dal cisár Ferdinand III. donačnou listinou Petrovmu vnukovi Matejovi II. hrad do dedičného vlastníctva. Popri starostlivosti o rozsiahle pozemkové vlastníctvo sa majitelia hradu Krásna Hôrka venovali i baníctvu a železiarstvu. Banský majetok v údolí Slanej v roku 1900 a banský majetok v okolí Krásnej Hôrky v 1918 predal Gejza Andrássy Rimavsko-Muránskej spoločnosti.
Banská činnosť, t.j. dobývanie a spracovanie rúd v okolí Krásnej Hôrky, spadá do dávnej minulosti. V počiatku sa tu z východov rudných žíl v okolí Malého Vrchu, južných svahoch Pipitky a vrchu Rákoš povrchovým dobývaním získavalo striebro a meď. Prvými banskými podnikateľmi boli rožňavskí, smolnícki a gelnickí baníci. Po roku 1567 banícke podnikanie začali budovať Andrássyovci. O tejto baníckej činnosti svedčia mohutné prepadliská, odvaly a pingy.
Prvá zmienka o ťažbe železných rúd a ich tavení v slovenských peciach je z roku 1619. Vážnejší význam dobývania železnej rudy – limonitu, nastal po výstavbe vysokej pece v roku 1817 v Drnave. Železné rudy boli ťažené v baniach Doborka, Haraszt, Malý Vrch, Mál a v baniach v okolí Banského potoka. V roku 1840 pracovalo v železiarni 250 robotníkov, pracovalo tu vodné koleso s priemerom 12,5 m. Železiareň ukončila svoju činnosť v roku 1915. Po roku 1898 sa ťažba železných rúd koncentrovala na rudné žily Štefan, Anton, Piatkový potok a na žilu Dionýz (pôvodne Doborka) v Drnave.
V roku 1904 sa banské práce na Malom Vrchu zastavili a pracovalo sa iba v bani Antal na Malom Vrchu a v bani Dionýz v Drnave. V roku 1928 sa na Malom Vrchu vyhĺbila šachta Štefan o hĺbke 105 m s piatimi obzormi. V roku 1963 sa pri šachte vybudovali prevádzkové i obytné budovy. Šachta Štefan bola v prevádzke do vyčerpania zásob limonitovej rudy v roku 1974. Najdôležitejšou rudnou žilou bola Anton, ktorá bola otvorená a dobývaná štôlňou Anton, ktorá v roku 1923 dosiahla dĺžku 872 m. Z úrovne štôlne bola vyhĺbená slepá šachta Anton do hĺbky 370 m, ložisko a šachta Anton boli likvidované v roku 1973. Spojenie štôlne Dionýz v Drnave s Malý Vrchom sa realizovalo koľajovou konskou železnicou v dĺžke 5 km. V roku 1941 bola konská doprava nahradená dieselovými lokomotívami. V roku 1942 sa realizovala výstavba lanovej dráhy, ktorá zabezpečila dopravu železnej rudy z Krásnohorského Podhradia a Drnavy do úpravne na Rožňava Bani. Štôlňa Dionýz v Drnave bola dlhá 1200 m a vo vzdialenosti 298 m od ústia sa v roku 1930 vyhĺbila slepá šachta o hĺbke 157 m. Ťažba zo štôlne Dionýz bola ukončená v roku 1964 a v roku 1965 sa banská prevádzka v Drnave likvidovala.
Po skončení 2. svetovej vojny, banský majetok Rimamuránskej spoločnosti prešiel pod národnú správu. S platnosťou od 1. januára 1946 sa zriadil Národný podnik Železorudné bane. Malý Vrch bol pričlenený k závodu Rožňava Baňa, ktorý banský úsek, kde sa v minulosti ťažil siderit, limonit a baryt, dňom 31. decembra 1974, likvidoval.
text: Ing. Peter Štefanča, 05.02.2021
